Mariánska úcta

HomeMariánska úcta

Panna Mária Bohorodička v myslení cirkevných otcov

Cirkevnými otcami sú cirkevní spisovatelia – hlavne biskupi – prvých ôsmich storočí po Kristovi, ktorí prispeli k vytvoreniu dedičstva viery a kultúry Cirkvi: verne podávali ďalej Božie slovo; dôsledne žili kresťanské posolstvo; boli privilegovanými svedkami Tradície, komentátormi a vykladačmi Svätého písma; šírili humanistické a sociálne hodnoty inšpirované kresťanstvom.

Náuka, ktorú nám podali ďalej o Panne Márii, je dôležitá a smerodajná: cirkevní otcovia rozvíjajú svoje myslenie vo svetle novozákonných údajov, svedectiev viery a liturgického kultu, objasňujú dogmatické definície, vyvracajú heretické názory, prezentujú Pannu Máriu ako vzor pre každého kresťana a príkladnú členku Cirkvi, privádzajú na správnu cestu ľudovú zbožnosť.

Vo svojich úvahách a vo svojej nábožnosti cirkevní otcovia vždy kontemplovali Pannu Máriu vo svetle vteleného Slova. Podstatným východiskovým bodom bol biblický údaj, základným prostredím bolo kristologické prostredie. Cirkevní otcovia nehovoria o Márii priamo a systematicky, ale väčšinou v kontexte, keď komentujú Písma, keď dôkladne študujú Kristovu spásnu udalosť, keď objasňujú tajomstvo a kult Cirkvi.

Od prvých cirkevných otcov po Nicejský koncil (r. 325)

V tomto prvom období kresťanské komunity postupne ustaľujú podstatné prvky viery a kánon Nového zákona, sú konfrontované so vzdelaným pohanstvom, s neústupným židovstvom, s rozmanitými gnostickými systémami: všetci títo, hoci s rozličnými motiváciami, odmietajú Krista ako vteleného Boha, Mesiáša a Spasiteľa človeka a v dôsledku toho aj skutočné a panenské materstvo Márie, ktoré zabezpečovalo Kristovi reálne človečenstvo.

Ignác Antiochijský († cca. 110) ako prvý cirkevný otec prezentuje jasné a výslovné svedectvá o osobe Márie, ktorá je zapojená do Kristovej historickej udalosti Krista: Máriino reálne materstvo je garanciou vtelenia Syna (porov. Tral. 9); Máriino panenské počatie je božským znamením: Kristus je „Boží Syn podľa vôle a moci Boha, narodený skutočne z panny“ (Smyrn. 1). Mária participuje na Božom spásnom projekte uskutočnenom v dejinách: „A zostalo skryté kniežaťu tohto sveta Máriino panenstvo a jej pôrod, ako aj Pánova smrť: tri ohromujúce tajomstvá, ktoré sa vyplnili v Božom tichu“ (Eph. 19). Ignác proti dokétom bráni reálnosť vtelenia a opäť tvrdí dvojité narodenia Krista: večné z Boha Otca a pozemské z Márie: „Jediný je lekár, božský a ľudský, zrodený i nezrodený, … a z Márie a z Boha, najskôr trpiaci, potom netrpiaci Ježiš Kristus náš Pán“ (Eph. 7).

Justín, filozof a mučeník († cca. 165), verí v Máriino panenské počatie proti pohanom, ktorí ho považujú za mýtus, a pripomína židom naplnenie proroctiev týkajúcich za Panny Márie (hlavne Izaiáš 7,4: Panna počne a porodí syna: porov. Dial. 84). Ako prvý Justín zavedie antitetický paralelizmus Eva – Mária (Dial. 100,5), stavajúc proti sebe správanie dvoch žien v dvoch plodných chvíľach dejín, počiatky ľudstva a zvestovanie: jedna prijme slovo hada a porodí neposlušnosť a smrť, druhá súhlasí so slovom Boha a porodí život. Mária svojou slobodnou odpoveďou viery, po boku Krista a v podriadenosti Kristovi, spolupracuje na spáse ľudstva.

Irenej Lyonský († cca. 200) zohráva dôležitú rolu pre mariológiu. Tento biskup umiestňuje Pannu matku do jedinečnej a nenahraditeľnej pozície v „ekonómii spásy“ vykonanej Kristom. Rozvíja dvojitú súvzťažnú tému rekapitulácie a návratu: Slovo vtelením, narodiac sa zo zeme – panny (totiž z Márie), zrekapituluje všetkých ľudí, potomkov Adama, ktorý sa narodil zo zeme – panny (Adv. haer. III, 18,7); ako Kristus vykompenzoval Adamovu neposlušnosť, analogicky Mária naproti Eve rozviaže uzol neposlušnosti a stane sa príčinou spásy pre seba a pre ľudský rod (Adv. haer. III. 22,4) a obhajkyňou Evy (Adv. haer. V, 19,1; Epid. 33). Kto popiera Máriino panenské materstvo, pripravuje sa o dar večného života, pretože neprijíma protiliek pre život (Adv. haer. III, 19,1).

Klement Alexandrijský († cca. 215) dosvedčuje vieru Cirkvi v Máriino panenstvo a stanovuje súvzťažnosť medzi Máriu a Cirkev, pričom ukazuje ich panenskú a materskú funkciu: obidve rodia panensky Krista (Paed. 1,6,21). Ako Mária, tak aj Cirkev darúva veriacim Slovo pravdy, na ktoré je plodná (Strom. 7,16).
Priblíženie medzi Máriou a Cirkvou je prítomné aj na takzvanom Aberciovom epitafe (začiatok 3. storočia): „Viera ma viedla všade a poskytovala mi na jedenie rybu z prameňa, veľmi veľkú, čistú, ktorú chytila čistá panna a dávala priateľom, aby z nej navždy jedli“ (DCAL 1,69n.).
Hippolytovi († 235) sa pripisuje dielo Apoštolská tradícia, v ktorom nachádzame najstaršiu formuláciu symbolu viery, ktorá sa týka Márie, s dvojitou charakterizáciou jej reálneho materstva a panenskej plodnosti, a výslovnú zmienku o Svätom Duchu: „Veríš v Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý sa narodil z Márie Panny dielom Ducha Svätého…?“ (Trad. ap. 21). Do schémy liturgickej anafory, ktorú nám odovzdal Hippolyt, je Mária, spomenutá vo vrcholnej chvíli eucharistického slávenia, vložená ako centrálny prvok spásnej udalosti v inkarnácii: „Vzdávame ti vďaky, Bože, za tvojho milovaného Syna Ježiša Krista, ktorého si poslal z neba do lona Panny. Prebývajúc v lone si vzal telo a zjavil sa ako tvoj Syn, narodený z Ducha Svätého a z Panny“ (Trad. ap. 4).

Tertulián († cca. 240), najväčší latinský apologista, mal významný vplyv na formulovanie latinskej teológie. Dôrazne obhajoval realizmus inkarnácie proti dokétom a gnostikom, pričom kládol dôraz na skutočnosť, že Kristus neprijal od Márie zdanlivé, ale autentické ľudské telo: „Ak Boží Duch nezostúpil do materského lona, aby prijal telo z materského lona, za akým cieľom tam zostúpil? Ak by si nič nevzal, bezdôvodne by tam zostúpil“ (De carne Christi 19,5). Prostredníctvom Márie sa Kristus pripája k prvému Adamovi a zhrňuje v sebe dedičstvo patriarchov (porov. De carne Christi 22,6). Tertulián, ktorý výslovne učí Máriino panenstvo pred pôrodom, sa javí viac rezervovaný voči panenstvu počas pôrodu a po pôrode (porov. De virg. vel. 6,3; De monog. 8,2): Mária splnila svoju podstatnú funkciu v počatí Ježiša.

Origenes († cca. 254), jeden z najväčších kresťanských spisovateľov, ako exegéta, teológ a učiteľ duchovného života uvažuje nad Božím slovom, objavuje jeho rozličné významy, zakladá svoju teológiu na apoštolskej tradícii, pričom k nej prináša svoj inteligentný príspevok. Svoju mariologickú náuku zakladá na božskom a panenskom materstve Márie: Mária počala panensky Syna (nie je to mýtus, ako sa domnieval Celsus: porov. Contra Cels. 1,37); Mária je celá svätá v tele i v duchu, je ženskou „prvotinou panenstva“ (Com. Mt. 10,17). Ale Origenes zdôrazňuje predovšetkým „evanjeliovú“ postavu Márie: ona je archetypom a vzorom každého kresťana, ktorý rodí Krista vo vlastnej duši, postupuje smerom k dokonalému poznaniu vo viera a láske. Skúsenosť žitá Máriou je vzorová pre putovanie smerom k Slovu: Mária medituje Božie slovo (Hom. Lk. 6,7), zbiera jeho odraz v živote – aj keď meč pochybnosti a utrpenia prenikne jej dušu (Hom. Lk 17,6-7)-, z lásky sa snaží komunikovať Slovo (Com. Io. VI, 49). Origenes vyzdvihuje morálnu nádheru Márie, prezentuje ju ako pútničku viery, ktorá radostne napreduje k vrcholom dokonalosti (Hom. Lc. 7,2).
Prvá dôležitá mariánska antifóna, zachovaná na papyruse z konca 3. storočia, Sub tuum praesidum, vyjadruje dôveru veriacich v ochranu Márie, ktorá je vzývaná ako Bohorodička:
„Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty, Panna slávna a požehnaná.“

Zdroj: M. Maritano, Maria, in: Letteratura patristica, San Paolo 2007. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

image
http://horazvir.malcobcan.sk/wp-content/themes/hazel/
http://horazvir.malcobcan.sk/
#d8d8d8
style1
paged
Loading posts...
/nfsmnt/hosting2_2/1/5/151c1bb3-01bd-4e3e-936f-12e1d0ad2def/malcobcan.sk/sub/horazvir/
#
on
none
loading
#
Sort Gallery
on
yes
yes
off
off
off